Ako dieťa som si naozaj prešla peklom, v škole mi nešla hlavne matematika, keď som dostala zlú známku, tak som sa strachy bála domov, čo zase bude za zlú známku. Moja matka na mňa veľmi kričala, keď som niečo nevedela, v noci som sa musela učiť a písať úlohy, keď boli zle napísané. Môj brat mohol všetko a ja nič. Aj môj otec keď som niečo nevedela. Neviem či vedel o správaní matky voči mne, alebo predtým zakrýval oči, niektorí príbuzní vedeli, ale neurobili nič. Nemohla som si ani vziať nič na jedenie, raz som si natrela chlieb, otec to uvidel, chlieb mi vzal a hodil ho sliepkam.
Po každej návšteve príde kritika, stále na nás hľadajú chyby, prídu mi emaily, že nič nerobím, pritom doma upratám, periem, zohlím, že sa o deti nestarám, všetko čo urobím, je zle, keď som nemala prácu bolo to zle, keď ju mám, je to tiež zle, že sa im toľko nevenujem, že s nimi nikam nejazdím. Nech sa snažím, tak všetko je zle. že som si pokazila život a že deti budú mať život tiež skazený. Na verejnosti a pred ostatnými sa ku mne správala pekne, nikdy mi v skutočnosti nepovedala pekne, už vtedy ju všetko vadilo, moje vlasy, už to len že som na svete.
Preto aj s deťmi k nim nejazdím, pretože ma rovnako kritizujú aj tam, vadí im, že sa maľujem, nosím prstienky aj to ako sa obliekam, neustále niečo riešia, riešia hlavne ma a deti, ako sa obliekajú, v akom stave majú zuby, to ako vyzerám, že nič neviem, že som tučná, ohovárajú ma aj keď tam som, nevadí im, že toto počujeme Je to už niekoľko rokov, ale odpustiť sa možno toto dá, zabudnúť ale asi nie. Kvôli tomu všetkému stresu, som na antidepresívach. Keď je nejaký problém všetko sa valí na mňa, keď má niekto problém, tak sa sťažuje ma, počúvam hádky a žalovania jeden na druhého, kto to má ale vydržať toľko kritiky a ohovárania, už to dlho asi nevydržím.
